PRÁVO NA ŠTRAJK                

       Ústava SR zaručuje právo na štrajk za podmienok ustanovených zákonom. Právo na štrajk je upravené zákonom len v prípade sporu o uzavretie kolektívnej zmluvy. Štrajk v ostatných prípadoch žiaden zákon neupravuje, ani nezakazuje. Podľa Ústavy SR každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V právnom poriadku SR nie je žiadny zákon, ktorý by zakazoval výkon práva na štrajk s výnimkou vylúčenia z výkonu tohto práva v súvislosti s kolektívnym vyjednávaním sudcov, prokurátorov, príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníkov a zamestnancov hasičských a záchranných zborov. Neexistencia zákona, ktorý by stanovil podmienky výkonu tohto práva aj mimo kolektívneho vyjednávania nemôže viesť k spochybneniu existencie a realizácie ústavného práva na štrajk. Štrajk je teda dovolený aj nad rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní. Rovnaké stanovisko vyjadril aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa zákonnosti štrajku zamestnancov v súvislosti s odvolaním riaditeľa organizácie, pri protestoch proti niektorým pripravovaným krokom vlády v hospodárskej a sociálnej oblasti, pri protestoch proti reštrukturalizácii a transformácii zamestnávateľa. 

Zo skutočnosti, že ak vláda SR a sociálni partneri nepovažujú za potrebné prijať osobitný zákon, ktorý by výslovne upravoval iba otázky protestných, resp. politických štrajkov, uznáva legálnosť aj iných druhov štrajkov okrem štrajku v procese kolektívneho vyjednávania z dôvodu, že pri týchto štrajkoch ide o využívanie ústavného práva na štrajk. 

                             Ak nedôjde k uzavretiu kolektívnej zmluvy ani po konaní    pred sprostredkovateľom a zmluvné strany nepožiadajú o riešenie sporu rozhodcu, môže sa ako krajný prostriedok v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy vyhlásiť štrajk. Štrajk je kolektívnym právom, preto o jeho vyhlásení rozhodujú zamestnanci. Postup pri organizovaní štrajku je upravený v zákone o kolektívnom vyjednávaní. Zamestnávateľ, organizácia zamestnávateľov alebo prokurátor môžu podať návrh na určenie nezákonnosti štrajku                na krajský súd, v ktorého obvode má sídlo príslušný odborový orgán, proti ktorému tento návrh smeruje. Návrh však nemá odkladný účinok. 

Účastníkom štrajku je zamestnanec, ktorý vyslovil súhlas so štrajkom. Zamestnancom, ktorí so štrajkom nesúhlasili, ani sa k nemu neskôr nepridali, je zamestnávateľ povinný prideľovať prácu alebo im poskytovať náhradu mzdy za prekážku v práci na strane zamestnávateľa. 

                           Účasť na štrajku má negatívny vplyv na pracovnoprávne nároky v tom, že počas účasti na štrajku neprislúcha zamestnancovi mzda ani náhrada mzdy. Ide však o ospravedlnenú prekážku v práci. Ak súd rozhodne, že štrajk bol nezákonný, účasť zamestnanca na štrajku je neospravedlnenou neprítomnosťou v práci. Nemocenské a podpora pri ošetrovaní člena rodiny patrí zamestnancovi, ak tento nárok vznikol pred vyhlásením štrajku.              Ak vznikol počas štrajku, nemá štrajkujúci zamestnanec nárok na uvedené dávky. 

                           Za škodu spôsobenú prerušením práce štrajkom účastník štrajku nezodpovedá. Ak však súd rozhodol, že štrajk je nezákonný, odborová organizácia, ktorej orgán štrajk vyhlásil, zodpovedá zamestnávateľovi              za škodu, ktorá mu takým štrajkom vznikla. 

                                V súvislosti s otázkou zákonnosti štrajku je mnoho nejasných otázok. Je totiž potrebné rozlišovať štrajk konaný na základe zákona o kolektívnom vyjednávaní a uplatňovanie práva na štrajk ako jedného zo základných práv a slobôd občanov. Právo na štrajk garantujú nielen základné právne normy Slovenskej republiky (Ústava SR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, Listina základných práv a slobôd – ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), ale aj medzinárodné dokumenty, ktorými je Slovenská republika viazaná (Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach – vyhl. č.120/1976 Zb., Európska sociálna charta – oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 329/1998 Z. z.).